Spoločná kázeň 2023, Intereligiózny sviatok
Drahé Sestry, drahí Bratia,
Dňa 10. 6. si Cirkev Essénsko-Kresťanská každoročne pripomína svoj Sviatok Inter-religióznej viery. Je to unikátny essénsky sviatok a žiadna iná kresťanská cirkev takýto sviatok vo svojom liturgickom kalendári nemá.
Prečo je práve inter-religiozita taká dôležitá pre Esejcov, že bolo potrebné venovať jej jeden deň v živote komunity a dokonca ju povýšiť na cirkevný sviatok? Prečo nepostačuje Esejcom rozmer súčasného chápania ekumenických aktivít rôznych kresťanských cirkví a spoločenstiev?
Hlbšie porozumenie rozdielu medzi pojmami „ekumenický“ a „inter-religiózny“ je pre pochopenie esejského postoja k tejto téme podstatné. Poďme sa teda krátko na tento rozdiel pozrieť z blízka.
Pre odpoveď musíme ísť ďaleko proti prúdu času, do obdobia, keď výraz „ekuména“ vznikol a začal byť používaný.
Slovo ekumenizmus je odvodené z gréckeho slova oikoumenē (čítaj „oikumené“) s významom „dom“ alebo „celý obývaný svet“. Tento výraz v obidvoch významoch nachádzame už v prvých gréckych textoch novozákonných evanjelií a možno ho teda dosledovať až do Ježišových príkazov, sľubov a modlitieb.
V prvých storočiach kresťanstva sa slovo „ekuména“ a „ekumenický“ používalo na označenie cirkevných koncilov (napr. Nicei v r. 325 alebo v Chalcedone r. 451), ktorých rozhodnutia reprezentovali univerzálnu cirkev, teda trochu nadnesene, cirkev „celého obývaného sveta“, na rozdiel od iných koncilov, ktoré mali len regionálny význam alebo obmedzené cirkevné prijatie.
Slovo „ekumenický“ teda v prvých storočiach po Kristovi nepopisovalo rôznorodosť myslenia vo vnútri všeobecnej cirkvi. To bolo - naopak a práve už spomenutými Nicejským a Chalcedónskym koncilom- veľmi nekompromisne potláčané nielen „nikdy nekončiacimi“ teologickými diskusiami vtedajších cirkevných elít, ale najmä exkomunikáciou tzv. heretických (rozumej kacírskych) šíriteľov, za ktorých boli vyhlasovaní všetci tí, ktorí nezdieľali väčšinový názor v cirkvi.
Čestný titul „ekumenický patriarcha“ dostal grécky ortodoxný patriarcha z Konštantínopolu v 6. storočí, pretože jeho sídlo sa nachádzala v hlavnom meste Oikoumenē, teda celého obývaného sveta“ a jeho vedenie bolo prijaté ako primus inter pares (lat. „prvý medzi rovnými“) v r. viery a poslania celej cirkvi. Apoštolské, nicejské a atanázijské vyznania viery sa nazývajú ekumenické, pretože svedčia o viere všetkých kresťanov tej doby, v ktorej boli všeobecnou cirkvou – na spomínaných konciloch - prijímané.
K ďalšiemu posunu významu pojmu došlo až v novodobej histórii kresťanských cirkví, kedy po Medzinárodnej misijnej konferencii, ktorá sa konala v Edinburghu v roku 1910, začali protestanti používať termín ekumenizmus na označenie zhromažďovania misionárskych, evanjelizačných, služobných a zjednocujúcich síl.
Až počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) a po ňom, teda vlastne veľmi „nedávno“, začali rímski katolíci používať ekumenizmus na označenie obnovy celého života cirkvi, ktorá sa zaviazala, že bude lepšie reagovať na „oddelené cirkvi“ a na potreby sveta.
To sa stalo až takmer dve tisícročia od vyslovenia tzv. trojitého prikázania lásky priamo Ježišom Kristom (Mt22,36-40), kedy na otázku jedného z farizejov: 36 „Učiteľ, ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?“ Ježiš odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. 38 To je veľké a prvé prikázanie. 39 Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. 40 Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Nikde nepočujeme, že by univerzalizmus trojitého prikázania lásky bol niekedy alebo niekým obmedzený.
Ak ale počujeme z úst súčasného majoritného kresťana o pojme „ekumenizmus“ a „ekumenický“, pohybujeme sa neustále iba v priestore kresťanov a výhradne pre kresťanov. V tomto pojme nenachádzame priestor pre hlbšie chápanie iných než kresťanských konfesií, ako napríklad islamu, hinduizmu, budhizmu alebo ďalších, menších nekresťanských spoločenstiev.
Otázka z esejských úst však znie: je odkaz Ježiša Nazorejského určený iba tým, ktorí v neho uverili a prijali ho za svojho Spasiteľa? Nehovoril Ježiš o tom, že máme milovať nielen svojich priateľov ale aj svojich nepriateľov (rozumej „tých, ktorí nás nemilujú“). Ústami Matúša (Mt 5,44) a tiež Lukáša (Lk 6,27) do našich uší opakovane prichádza tá istá zvesť. Univerzálna láska, ku všetkým a bez výhrad, je teda nesporným odkazom Majstra Nazorejského pre všetkých ktorí v neho uverili. Nemáme tento odkaz ani modifikovať a ani reinterpretovať.
Dokonca aj veľa desaťročí po ukončení verejného pôsobenia Ježiša Nazorejského, počujeme od jeho nasledovníkov vetu o najdôležitejšom prikázaní lásky, keď Ján píše vo svojom liste (2Jn1,6): „A to je láska: žiť podľa jeho prikázaní. To prikázanie, ktoré ste počuli od začiatku je, aby ste žili v láske“. Ani tu sa teda nehovorí o láske vyhradenej iba našim priateľom, teda tým, ktorí Ježiša považujú za svojho Spasiteľa. Jasne nám z toho vyplýva, že výraz ekuména nemôže byť dostatočne širokým na to, aby popísal metaforickú šírku Ježišovej lásky, tak ako ju nielen kázal, ale ako ju najmä žil. Preto Esejcom nie je ekumenický rozmer kresťanskej lásky dostatočný. Preto Esejci potrebujú väčší rozmer pochopenia odkazu evanjelia. Preto Esejci potrebujú myslieť a žiť v inter-religióznom rozmere lásky.
Nakoniec však, k pochopeniu lásky nie sú potrebné žiadne teologické alebo historické exkurzy. K pochopeniu novozákonného chápania lásky, tak ako nám ho Majster Nazorejský svojim životom ukázal treba iba otvoriť svoje srdce a nekategorizovať, neodsudzovať, nepožadovať.
